Učenie prostredníctvom hier

Keď hovoríme o využívaní digitálnych hier na edukáciu máme nasledujúce možnosti: vytvoriť alebo si nechať vytvoriť nový herný titul, využiť komerčný titul alebo virtuálny svet, vybrať existujúcu serióznu hru: voľne dostupnú alebo platenú. Pri výbere digitálnej hry do vzdelávacieho procesu by sme mali zohľadňovať celkový edukačný účel danej hry, námet, herný kontext (hranie doma vs. hranie v triede, sólo hranie vs. skupinové hranie a i.), postoj študentov, rodičov (pri maloletých), prípadne zástupcov vzdelávacej inštitúcie k hraniu digitálnych hier ako takých a prístup študentov k vybaveniu, ktoré potrebujú na hranie hry. V kontexte vzdelávacieho potenciálu digitálnych hier je potrebné diferencovať medzi pojmami game-based learning, seriózne hry a gamifikácia. Hry majú niekoľko kľúčových vlastností, ktoré sa považujú za prínosné v procese učenia vo všeobecnosti: interaktivita a aktívna rola hráča v procese učenia, dynamika, motivačné komponenty (zainteresovanosť, príbeh, vizuálna príťažlivosť, sociálne aspekty), variabilita tréningu, okamžitá a stála spätná väzba, možnosť opakovať činnosť alebo úlohu, prispôsobenie náročnosti, kontrola nad časovým rozvrhom a tempom učenia. Edukačný, prípadne tréningový potenciál hry by sme však vždy mali zvažovať pri konkrétnom titule, pretože aj pri téme učenia platí, že by sme hry nemali brať ako jednu premennú (pre rôznorodosť žánrov, tém, dĺžky hrania, náročnosti a i.). Navyše edukačný potenciál závisí od kvalít, ktoré sa líšia od hry ku hre: kvalita spracovania, grafika, hudba, mechaniky, ciele, príbeh, evokované emócie a i. Pri vzdelávaní hrami, špeciálne pri tréningu určitých zručností sa javí komplikovaný aj konštrukt prenositeľnosti schopností.[1] Je náročné posúdiť, nakoľko je zručnosť alebo vedomosť získaná hraním uplatniteľná v reálnom živote. Podľa Kortelinga a kol.[2] prenosu schopností pomáha hodnoverná reprezentácia skutočného sveta v tom virtuálnom a dôležitá je aj validita simulátora, čiže či skutočne trénuje tú schopnosť, na ktorú bol vytvorený.

Zatiaľ nemáme univerzálne návody alebo určité štandardy na dizajn vzdelávacích hier, čo je na jednej strane nevýhoda, no na druhej strane by to bolo s ohľadom na šírku pojmu „digitálne hry“ obmedzujúce.

Predstavili sme si dva typy učenia vychádzajúce z behaviorálnej psychológie: klasické podmieňovanie založené na asociáciách medzi dvoma udalosťami a operačné podmieňovanie založené na asociáciách medzi príčinou a následkom.[3] Pri operačnom podmieňovaní sme špecifikovali schémy posilňovania, ktoré pri hraní ovplyvňujú tempo hrania, štýl hry, motiváciu a mieru frustrácie. Typy posilňovania môžeme pri hre navzájom kombinovať a meniť v jej priebehu. Pri schémach posilňovania si všímame, ako často vykoná hráč želané správanie a ako dlho pretrváva efekt posilňovania, respektíve kedy dochádza k vyhasínaniu.



[1] Blumberg et al., 2014 In DALE, G., GREEN, S.: Video Games and Cognitive Performance. In: KOWERT, R., QUANDT, T. (eds.): The Video Game Debate: Unravelling the Physical, Social, and Psychological Effects of Video Games. USA: Routheldge, 2016, s. 123.

[2] WESTERA, W.: Games are motivating, aren´t they? Disputing the arguments for digital game-based learning. In International Journal of Serious Games, 2015, roč. 2, č. 2. s. 8. [online]. [2022-07-14]. Dostupné na: <https://www.researchgate.net/publication/281189607_Games_are_motivating_arenAt_they_Disputing_the_arguments_for_digital_game-based_learning>.

[3] CASH, A.: Psychology for Dummies. 2. vyd. New Jersey: John Wiley & Sons, s. 106.